Našla som v počítači túto dva roky starú odpoveď, náhoda?

19.7.2019

Pani Šárka, Vaša odpoveď je pre mňa prevzácna, nejak vždy, pri každom blogu, cítim, že sú tam dušičky, ktoré vedia a žijú tým všetkým, že sa mojou výpoveďou snáď povzbudzujú, cítia, že žijú a že nie sú spolu so mnou sami....a predsa som Otcovdom zavrela, a voči tým dušiam som si to vyčítala (mimochodom názov mi vymyslel muž, nemala som odvahu zakomponovať Otca Nebeského do názvu blogu:-)).

Musela som, zavŕšilo sa tým obdobie po osvojovaní druhého chlapca, ktorý napokon išiel do ústavu, ale prozreteľne sa udialo to dobré, potrebovala som nejaký čas na to prijať to, pochopiť dobrý zámer Boha aj pre tých druhých, hlavne pre nepriateľov a samozrejme aj pre chlapca.

Môj muž funguje v manželstve len vďaka Bohu, brala som si ho a nevedela som, čo mu je, on komunikuje veľmi milo, pokojne, lebo nevníma skutočnosť a problémy, nevedela som, že milujem ,,komunikačné sterotypy,, a skutočný človek je ku mne stereotypný, indiferentný, neempatický, bez citov, histórie vzťahu, nereflektuje realitu a preto je možno taký pokojný. 

Manželstvom so mnou je v podstate sústavne ,,v ohrození,, kvôli autizmu, ktorý neznesie vzťahy, blízkosť človeka, jednotu, komunio, dávanie sa vo vzťahu, čo je základ manželskej lásky.

Ohrozovalo ho vo vzťahu všetko: vzťah so mnou, narodenie detí, ťažkosti existenčné a výchovné, aj moje, reagoval vytesňovaním, negativizmom, ten je pre autizmus typický, agresívne alebo deštrukciou alebo ,,bezvedomím,, akousi amnéziou, automatickými pohybmi a konaním...o tom neskôr, ak budete chcieť... Je som skoro zošalela, mali sme už dve deti, to druhé, syna odmietol, vytesnil tou amnéziou, nemohla som kojiť, lebo som stratila mlieko, nevedela om, čo sa deje.. roky som ho potom pretoto tlačila k lekárovi a je konečne dodiagnostikovaný. Trvalo to skoro desať rokov: hľadania odborníkov, sprevádzanie duchovnými priateľmi a nasadenie celým mojim životom , cca posledných 5 rokov aj medikovaný.

Myslela som najprv, že sa musím rozviesť, uverila som v Boha na štúdiu fyziky na VŠ, v manželstve som chcela mať pokoj od,, prevratných zmien v mojom živote,,, volanie Boha som preto ignorovala a On bol späť:-)

Bol osobný, láskavý, v osobe Krista, po veľa ružencoch sa ma dotkol a požiadal ma, aby som s manželom ostala s ,,akoby,, chorým, bude to KRÍŽ, ale bude v tom kríži so mnou...

Toto ,,akoby,, som roky nechápala, až neskôr mi doplo, že ide o autizmus. Ja kdesi vnútri cítim, či je človek inaký, alebo duševne chorý, alebo len zničený... táto charizma nás, aj mňa, zachránila....potom toho bolo veľa ťažkého-no KRÍŽ, na kríži sa zomiera...to tiež potom...manžel verí Bohu posledné roky silnou vierou, osobným vzťahom, ako osvojený syn autista, čo je u autistov skoro nemožné, paradox, zázrak!

Zasväcuje sa sv. Jozefovi, otcovi a manželovi, na neho dal starosť o rodinu, autizmus, otcovstvo, ja sa k nemu zasväcujem ako kontemplatívna (je patrónom takýchto duší).

Myslím, že pri Milovi z ústavu, ku ktorému nás Boh volal, (najstaršia dcéra mu vyšliapala cestu), naša rodina dostala nový zmysel, nové povolanie a muž nastúpil cestu viery, nie tú brožúrkovú, obaja sme sa obrátili dospelí, je to dar, ale aj zmilovanie sa a milosrdenstvo od Boha, nejak to súvisí s tým, čo sme zažili obaja v detstve a s našimi zraneniami.

Ak dovolíte, budem postupne odpovedať, určite chaoticky, lebo ako sa mi to otvára, tak píšem a nemám pri tom nikdy odstup, preto neviem písať blog zábavne a zaujímavo, ale doma máme až čierny humor:-)

Som Vám vďačná, ste mi vzácna, viem, 

že aj keď sme niekde na zemeguli ako malé svetielka, tak sme si veľmi blízko:-)